Ďalší vyhratý boj známej "zákeračky"

Autor: Zuzana Eštoková | 6.9.2014 o 23:49 | (upravené 7.9.2014 o 18:48) Karma článku: 4,19 | Prečítané:  563x

Už po stýkrát v tomto mesiaci som sa dotýkala chladne páliacej železnej kľučky na strach naháňajúcich dverách starej ošarpanej budovy.  No teraz sa mi stláčala akosi ťažšie, bolo ťažšie vybehnúť aj po schodoch. Milé pohľady ľudí, ktoré ma sprevádzali po minulé dni sa dnes stávali iba tieňmi, ktoré sa snažili dobehnúť ten môj. 

 

Dvere na izbe č. 405 boli otvorené. Zostala som stáť pri nich, ešte stále nie pevne rozhodnutá vkročiť. Už z diaľky bolo počuť to ťažké  hlasné dýchanie, ktoré spôsobovalo bolesť všetkým okoloidúcim.

Spala presne tak isto, ako som ju videla zaspávať včera. V chudulinkej ruke bola zapichnutá velikánska ihla, ktorú jemná zostarnutá koža prikrývala akoby závojom. Srdce bilo pomalšie, nepravidelne. Jeho smutnú melódiu dopĺňalo monotónne pípanie strojov.

Mladé žieňa v izbe ležalo samo. Nie však opustené. Druhú ruku, tú s menšími modrinami si túlilo k lícu maličké dievčatko. Tú ruku, ktorá ešte pred nedávnom vedela najlepšie pohladiť. Nevedela, čo sa stalo, no cítila, že mamu jej teplá ručka zohrieva. 

Horúce slzy urasteného muža padali na šedé nemocničné obliečky. Zdali sa byť také obrovské, keď ukrývali to malé telo. Telo, ktoré bolo nedávno plné života, tu teraz ležalo, nevládne, zničené časom, ktorého bolo tak bolestne málo. Bolo na neuverenie, že človek, ktorého život mu dodával energiu, radosť a chuť pokračovať v skúškach, už končí svoj boj.  No aj teraz v nej videl tú krásnu milujúcu mladú ženu. Jeho nádhernú nevestu. Vedel, že sľub, ktorý jej len pred rokom vyslovil sa práve teraz plnil. Bol pri nej, keď sa to dozvedeli, bol pri nej, keď ho potrebovala no i teraz, v agónii, keď už pomaly necítila nič.

Bolo vidieť, ako bledne, ako zákerná choroba vyťahuje z tela tridsaťročnej ženy i posledné sily.  Poutierala som si  slzy práve vo chvíli, keď mi jej manžel zrazu vložil malé dievčatko do rúk. Uplakané očká, ktoré tak bažili po nehe sa na mňa uprene dívali. Malú hlavičku si položila na moje plece a jej srdiečko udieralo tak rýchlo, až som to cítila na každučkom kúsku svojho tela. Pritlačila som si ju k sebe pevne. Bez slov. Len tak, s láskou. Veď práve teraz potrebovala vedieť, že nikdy nebude sama, že jej mamička je teraz už opäť tou krásnou nevestou...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?